Tvoj Psychológ, Mgr. Denisa Maderová

Psychologické poradenstvo
pre jednotlivcov, páry a rodinu


Privat. prax:
Psychologická ambulancia Sunrise
Župné nám. č.9, 811 03 Bratislava


Tel: 0905 939 825
psychologicka@tvojpsycholog.sk

 

Medializácia

Šikanovanie

Text Lucia Skladanová
Odborné vyjadrenie: Mgr. Denisa Maderová

Miesto činu: Škola!

Bohužiaľ, je to tak. Škola nie je len miestom, kde dieťa získava vedomosti, ktoré má potom premeniť na vlastný úspešný život. Je aj miestom, kde sa šikanuje. Deti sú svedkami, obeťami i autormi tohto desu. Má rodič šancu odhaliť to a pomôcť?

Nechceme preháňať, ale situácia je zlá. Pliaga šikanovania sa v školách výborne udomácnila a darí sa jej čoraz lepšie. Kým v roku 2007 sa so šikanovaním stretlo 30 % žiakov, o dva roky neskôr to už bolo 35 % (dáta Ústavu informácií a prognóz školstva). Imúnne nie sú žiadne školy, bez ohľadu na zriaďovateľa a formu vyučovania, veľkosť mesta či dediny, bohatosť či chudobu kraja a čeliť jej musia už žiaci na prvom stupni!
Teraz vás zrejme oblial studený pot a v duchu ste zaúpeli: Čo keď to zažíva aj moje dieťaťa?! Nuž, môže. A vy si to môžete všimnúť.
„Šikanované dieťa vysiela isté signály, ktoré by rodičovi mohli naznačiť, že sa niečo deje,“ hovorí psychologička vyškolená na prevenciu a potieranie šikanovania Mgr. Denisa Maderová z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v bratislavskej Dúbravke. „Azda najviditeľnejšie je to, že sa dieťa uzavrie do seba. Akoby z ničoho nič sa začne izolovať, viac času trávi samé alebo, napríklad za počítačom. Signálom môže byť aj to, že sa ráno čo ráno sťažuje na bolesti hlavy, brucha, zuba a podobne a hľadá výhovorky, aby nemuselo ísť do školy. Ďalším varovným signálom je náhle a výrazné zhoršenie prospechu.“

Trápia sa najmä samé
Symptómy odhalené, ale čo s nimi? Samozrejme, dieťaťa sa môžeme, ba musíme pýtať, čo sa deje. Či je v škole všetko v poriadku. Či je spokojné. Či mu niekto neubližuje. Možno sa odpovedí dočkáte, a možno aj nie. Obeť šikany je totiž uzlíček nervov. Bojí sa, že keď o tom niekomu povie, útočník sa to dozvie a pekne si to s ním vybaví.
Podľa údajov Ústavu informácií a prognóz sa takmer tretina detí, ktoré sa so šikanovaním stretli, nezverí nikomu! Znášajú útlak a trpia samé. Ak sa so svojím trápením rozhodnú predsa len podeliť, skúsia to v prvom rade u kamaráta (28 %), ale ten s tým veľa nezmôže.
Len sedemnásť percent detí – prevažne mladších – detí sa zverí rodičovi a iba šesť percent o tom povie učiteľovi. Tendenciu zdôveriť sa rodičom majú skôr dievčatá, chlapci uprednostňujú kamarátov. A zároveň platí, že čím vyšší vek, tým menšia pravdepodobnosť, že o šikanovaní dieťa povie rodičovi. Adolescenti už nedôverujú ani kamarátom a sú zvyčajne presvedčení, že si s tým musia poradiť sami.

Z komára somár
Možno sa vám syn posťažoval, že spolužiak od neho stále pýta desiatu. Možno dcéra naznačila, že ju v škole prezývajú bifľoška a je jej z toho smutno. A možno vám potomok napriek vašej snahe nepovedal nič, iba sa vám zdá, že čosi nie je s kostolným poriadkom. Červík v hlave vŕta a vŕta. Chcelo by to niečo urobiť, ale čo? Zasiahnuť? Nezasiahnuť? Čo ak budete preháňať a robiť z komára somára?! Veď napokon, dieťa sa musí naučiť s ostatnými nejako vychádzať a nejako si zabezpečiť svoje miesto v kolektíve. Nemôžete mu byť stále za zadkom a pomáhať...
„Ak si rodič všimne výrazné zmeny v správaní dieťaťa, určite by to nemal prehliadať. Radšej byť označený za prehnane úzkostného, ako nechať dieťa bez podpory,“ myslí si psychologička. „V každom prípade sa treba porozprávať s učiteľom. Ten si tiež mohol všimnúť, že sa v kolektíve niečo deje, alebo že sa dieťa správa inak a horšie sa učí. Treba vylúčiť možné príčiny zhoršeného prospechu, či je to porucha učenia alebo prežívanie akútneho depresívneho obdobia kvôli niečomu, čo sa deje v rodine. Keď sa tieto veci vylúčia, dieťa je s veľkou pravdepodobnosťou obeťou šikany. A vtedy musí škola začať konať.“

Rodič zasahuje
Z obliga však nie je ani rodič. Naopak. Ak je dieťa obeťou šikany, veľmi potrebuje rodičovskú podporu a oporu. „Dieťa potrebuje mať pocit, že v tom nie je samé, že niekto stojí na jeho strane. Ak tento pocit nemá, oslabuje sa jeho sebavedomie, jeho sebahodnota a sebadôvera tiež klesajú a pocit, že je obeťou, sa s ním bude ťahať celý život. Potom sa už samé seba bude stavať do pozície obete, toho, kto musí trpieť a znášať veci,“ vysvetľuje Denisa Maderová.
Spôsobov, ako môže byť rodič dieťaťu v takýchto chvíľach oporou, je viacero. Napríklad, ak prípad šikanovania škola nerieši alebo ho podľa názoru rodiča rieši zle, môže sa obrátiť na Centrum pedagogicko-psychologickej pomoci a prevencie, ktoré je v každom okresnom meste. Centrum je povinné sa takýmto oznámením zaoberať a preto bude určite hovoriť s vami, vaším dieťaťom, ale pod drobnohľad sa dostane aj škola.
Rodič obete sa môže porozprávať aj s dieťaťom, ktoré šikanuje. Dať mu najavo, že o tom vite, že obeť v tom nie je sama a niekto ju chráni. Psychologička radí agresora upozorniť, že keď s tým neprestane, budú nasledovať sankcie. „Užitočné je aj to, keď rodičia obete hovoria s rodičmi agresora, pretože tým sa búra utajenosť a preto aj sila celej záležitosti,“ hovorí Maderová. „Ale nikdy, nikdy sa nesmie konfrontovať obeť s agresorom! Aj keď naše centrum zistí, že sa v triede šikanuje, meno obete ostáva utajené.“
Čistý a rýchly rez, teda nájsť šikanovanému dieťaťu inú školu a iný kolektív však psychológovia nepovažujú za šťastné riešenie. „Pretože to môže dieťa len utvrdiť v tom, že urobilo niečo zlé, že zlyhalo. A pritom ono je obeť, nič zlé neurobilo! Riešením je vrátiť mu pocit, že ak sa aj niečím odlišuje od ostatných, nie je menejcenné a nemá byť prečo terčom šikany, čo sa nezaobíde bez individuálnych rozhovor v poradni a bez láskavého prístupu rodiča,“ vysvetľuje Maderová.

S pravdou von
So šikanovaním sa však nemusia vyrovnávať len jeho obete. Nejakým spôsobom mu musia čeliť aj tí, ktorí ho „len“ vidia. Svedkovia šikanovania často nevedia, čo majú robiť: mlčať, povedať o tom niekomu, zastať sa obete? Aj tu môže byť rodič veľkou pomocou.
Nápomocné napríklad je, ak ste to vy, kto tému šikanovanie otvorí. Hoci už s malým prváčikom. „Aktívny prístup rodiča je vždy len plus. Ak dieťaťu vysvetlí, že okrem učenia sa v škole dejú aj rôzne iné veci, napríklad, že deti si môžu robiť zle, situácia dieťa potom tak nezaskočí. Pritom je však dôležité zdôrazňovať, že keď sa niečo také bude diať, nie je to v poriadku a treba o tom povedať buď, doma alebo v škole učiteľovi. A motivovať ho, aby sa nebálo, že bude za žalobabu, ale naopak, že urobí správnu vec, pretože ak vidí, že niekto niekomu ubližuje a nič s tým neurobí, je to akoby súhlasil stým, čo robí agresor ,“ hovorí psychologička Maderová.
Podľa nej treba spozornieť vždy, keď dieťa doma – možno len tak medzi rečou – spomenie, že jeden spolužiak čosi robí inému. Napríklad, že sa mu posmieva. Alebo mu stále vystrája kadejaké kanadské žartíky. Jedáva mu desiatu, hovorí škaredé veci o jeho rodičoch, ubližuje... Nech je to čokoľvek, ak tomu dá dieťa takú váhu, že o tom hovorí, znamená to, že to, čo sa deje, nebude len nejaká maličkosť. „Každý, kto sa dozvie o konaní, ktoré by mohlo byť šikanovaním, je povinný o tom informovať školu. Takže aj rodič, ktorého dieťaťa sa šikana priamo netýka,“ upozorňuje psychologička.
Povinnosť hlásiť akékoľvek podozrivé správanie majú všetci zamestnanci školy vrátate kuchárok či školníka. Neraz sú to oni, kto si všimne čudné dianie v detskom kolektíve, pretože šikanovanie zvyčajne prebieha na miestach, kam oko učiteľa nedovidí. Na záchodoch, v šatniach, v jedálni, na dvore, ale aj cestou zo či do školy. „Treba si uvedomiť, že hoci šikanovanie samotné nie je trestný čin, spĺňa dve charakteristiky trestného činu: vydieranie a nátlak, za ktoré je už trestná sadzba. A rovnako si treba uvedomiť, že tam, kde sa šikanuje, je niekoľko detí, ktoré potrebujú pomoc! Potrebuje ju obeť, niekedy aj svedkovia, ale nemôžme zabúdať ani na to, že aj agresor je zvyčajne dieťa s veľkými problémami, ktorých sa sám bez pomoci dospelých a odborníkov nezbaví. Agresor je zvyčajne vždy obeťou, len nie v škole, ale niekde inde. Pomoc potrebujú všetci, ktorí sú do šikanovania zainteresovaní. Kto o agresívnom správaní medzi deťmi vie, ale mlčí, deťom škodí,“ uzatvára Denisa Maderová.

Nevinné začiatky
Šikanovanie je násilie. Bez debaty. Hoci začítať sa môže takmer nevinne. Nie je nič nezvyčajné, že sa deti jeden druhému vysmievajú a nie sú k sebe práve najláskavejšie, a pre rodiča môže byť ťažké odlíšiť bežné prekáračky, vyťahovačky a boj o pozície v partii na detskom ihrisku od šikanovania. „Pre šikanu je charakteristické, že sa deje cielene, opakovane a sústavne. Nie je to len nevinný žart, ktorý práve vzišiel z nejakej situácie. Spočiatku sú útoky verbálne. Pôvodca šikany, agresor, sa obeti posmieva, trúsi na jeho adresu ironické poznámky, slovne ju ponižuje, vyhráža sa alebo naopak úplne provokatívne cielene ignoruje,“ vysvetľuje Denisa Maderová. „Postupne sa pridávajú fyzické útoky ako podkladanie nôh, hučanie do ucha, facky, bitka, najrôznejšie formy ubližovania na zdraví. Pridružuje sa k tomu branie desiaty, peňazí alebo iných vecí. Medzi psychické prejavy môžeme zaradiť aj odsadávanie si od dieťaťa s poznámkami, že smrdí, má vši, je divné, predpotopne oblečené a podobne. Keď sa to nezastaví, vplyv a sila agresora sa zvyšuje a ostatné deti v kolektíve, ktoré sú svedkom takéhoto správania, sa agresora boja, preto sa pridávajú na jeho stranu. Vyvrcholením šikany je, že sa z obete stane úplný outsider, v triede nie je nikto, kto by sa ho zastal a so svojím trápením ostáva sama.“

Obeť a agresor
Obeťou šikanovania sa môže stať ktokoľvek, zvyčajne sú to však deti, ktoré sa niečím líšia: rasou, národnosťou, zdravotným hendikepom, poruchou učenia, zvýšenou citlivosťou, finančnou situáciou rodiny, výrazne lepším alebo výrazne horším prospechom, ale inakosť môže byť napríklad aj v obliekaní či v tom, že dieťa ako jediné nemá mobil.
Agresorom je zvyčajne dieťa, ktoré je doma samé obeťou alebo svedkom psychického alebo fyzického násilia. Do role agresora sa často stavia aj dieťa, ktoré doma vychovávajú mimoriadne prísne, ale rovnako aj malý človek s príliš benevolentnou výchovou, ktorý nemá stanovené žiadne hranice, vždy všetko dostane a za nič nenesie zodpovednosť.
A ešte jedno výskumné zistenie: žiak, ktorý bol na základnej škole obeťou šikanovania, ktoré sa neriešilo, sa s tým po prechode na strednú školu môže vyrovnať tak, že sa sám zmení na agresora. Pre istotu.

Zdroj: Madam a Eva

Zobraziť scan

« Späť